Stalo sa to koncom zimy. Vzduch voňal tlejúcim lístím a zeminou. Na stráni nad potokom miznú posledné zvyšky snehu. Ako tak kráčam spiacim lesom, kde-tu takmer jednotvárnou krajinou, pripletie sa mi pod nohy skrkvané vrecko od cukríkov. Zaujímavé, že napriek jeho malým rozmerom v tom obrovskom mori hnedých a zelených farieb kričí už z diaľky. Pozorne ho sledujem, približujúc sa. Ale ľudia si obyčajne zvykli hned odtrhnúť zrak a tváriť sa "mna sa to netýka!". Z polovice zakrytý lístkom, ufúľaný od naprskanej zeme, no mám pocit, akoby ho chcela zem pohltiť. Ale márne! V okamihu, keď som prešiel popri ňom, napadlo mi, že by som jej aj mohol pomôcť. No o odrazu, pár metrov za mojim chrbtom, už sa zadal príliš daleko. Akosi sa mi nechce vrátiť... Keď mi príde do cesty ďalší, potom ho zodvihnem! – presviedčam sa.
Moje rýchle kroky sa uberajú ďalej. Hľadím na zem pred sebou, aby som sa nepošmykol a len tak premýšľam. O ničom, a zároveň o všetkom. Niekoľko sto metrov ďalej sa už opäť Príroda snaží zakryť plastovú fľašu, ktorá sem nepatrí. Márne. Stále viac sa k nej blížim. Teraz prišiel môj čas! – a predstavujem si, ako ho dvíham a vkladám do vrecka, aby som ho vrátil späť tam, kam patrí – do „civilizácie“... Už som takmer na dočah ruky. Chcem sa zohnúť, no vzápätí mi napadne: Prečo práve ja? Veď nemám ani žiadny sáčok, do ktorého by som ju vložil, aby sa mi neufúľal batoh a v ruke sa mi niesť nechce. Aj tak, určite by ich po ceste bolo viac! A čo potom? Hádam nebudem zbierať celý les?? Nechám to teda na niekoho, kto pôjde po mne! Určite sa niekto taký nájde, čo je na to pripravený a má aj sáčok - ubezpečujem sa.
Cestou som naozaj narazil ešte na niekoľko fliaš. Všetky som obišiel. Veď nakoniec aj tak neboli moje!!
Raz som išiel s človekom, ktorý sa zakaždým zohol po vyhodený obal. Viete, že som sa najprv v duchu čudoval a potom aj smial, ked mal plné ruky? A predstavte si, mal v malom ruksaku aj sáčok! To ma naozaj dostalo! Ešte som predtým nikdy nevidel, že by niekto nosil sáčok. Spomenul som si, ako mi vtedy raz, v lese napadla "útecha", že ľudia chodia do lesa so šáčkom a iba ja nemám sáčok, takže zbierať nič nemusím, kedže to urobia druhí.
Priznám sa, v duchu som sa hanbil, ked nahlas vyslovil myšlienku nad ktorou sa pobúril: "Všimni si, akí sú všetci ľudia ľahostajní!"
Ľudí rozdelil do troch kategórií: prvá sú tí, čo zjedia napríklad cukrík a zahodia obal – veď nikto si taký malý nevšimne. Druhí sú tí, čo prejdú okolo, všimnú si odhodený papierik, no obídu ho – veď nie je môj a navyše, určite sa nájde niekto, kto ho zodvihne. A tretí nosia sáčok! - dodal a zasmial sa sám nad sebou.
Hanbil som sa a iba sa na neho uvedomelo usmial. Som v druhej skupine! Je mi to teraz trápne, ked vidím, že som takmer rovnako ľahostajní, ako tí prví.
A viete čo? Už je tomu rok a ja nosím sáčok! Pravidelne ho mením za nový. Ale viete čo ešte? Už nikdy nemám zvláštny pocit, že mi je trápne...
